Pá, 10. 06. 2016, 11:49

LOVE (15): Zajtra sa budem ženiť

miláčikovia

Na úvod sa patrí predstaviť sa. Volám sa Radan a zajtra sa budem ženiť.  Som rozpačitý pohodlný melancholik, ale akousi kozmickou iróniou mi bolo pridelené neproporčne veľa šťastia v živote. Stretnutie s Terezkou toho významným príkladom a o tom vám rád porozprávam.

TL;DR: Nehanebný narcizmus, grafománia a spomienky obalené v metráku cukru. Pointa je, že k Terezke takmer päť rokov cítim stále to, čo na začiatku a vôbec to nie je nepríjemné.

Narodil som sa milujúcim pracovitým rodičom, ktorí mi zabezpečili spokojné a bezstarostné detstvo plné kníh, hier a jedla. Školou som sa s nespravodlivou ľahkosťou flákal na výborné a sníval som o kariére profesionálneho hráča Counter-Strike. Ako teenager som sa venoval rovesnískej prevencii, čo znamená, že s partiou tých najlepších šialencov sme chodili po stredných školách robiť besedy o drogách, sexe, a prevencii pohlavných chorôb. Bolo to obdobie formovania silných priateľstiev, kedy som striedavo hral frajera, čo mi vôbec nešlo, a hrozne tragédil nad hŕstkou osudových lások. Počúval som Sonatu Arcticu, čítal Sládkoviča a písal poéziu pochybnej kvality. Po maturite som ako lístok vo vetre prelietaval europeanistikou v Bratislave (a sebadeštrukčne sa vyrovnával s ďalším heartbreakom), keď mi z ničoho nič prišla ponuka na pomerne lukratívny erazmácky pobyt v Nórskom Osle. Čo bolo celkom komické, pretože som sa na Erazmus vôbec nehlásil, ale ako vravím – som šťastko. Z pôvodne jedného semestra sa stali dva a po prvom roku som si na tunajšej univerzite podal prihlášku na magistra politológie. Tá mi zázrakom prešla, hoci som nespĺňal ani jedno kritérium na prijatie. Vyriešil som to po východniarsky a ukecal relevatného zamestnanca fakulty, nech ma do systému pridá ručne. Leto sa mohlo začať. 

Barcelona

Na Letavy 2011 som šiel bez akýchkoľvek očakávaní, chcel som sa len cítiť slobodne a nemyslieť na záväzky. V tom čase som bol totiž v už nefunkčnom vzťahu na diaľku s mojou maďarskou spolubývajúcou z prvého semestra v Osle. S Terezkou ma zoznámil môj dobrý priateľ Gabo v pokročilej fáze jedného z prvých letavských večerov. Už predtým mi o nej hovoril samé pekné veci, opisoval ju ako vílu, stelesnenie detskej nevinnosti a čistoty, osudovú ženu so žiarivým ale nie vulgárnym sexepílom. No a ja som tam pred ňou zrazu stál s vypúlenými očami vo vyťahaných károvaných trištvrťákoch s vysokými ponožkami, jordánskou arafatkou okolo krku a cigou a dvojdecákom rumu v ruke. Podarilo sa mi zo seba vykoktať iba: „To je TÁ Terezka?!“ a on, že hej. V snahe zachrániť trápnu situáciu som jej s prehrávanou galantnosťou pobozkal ruku a žoviálne prehlásil: "Ty budeš moja frajerka tu na Letavách." Okolostojaci začali skandovať, nech si dáme "PU-SU NA TO!", tak sme si dali pusu a ktosi to odfotil - máme tak zachytenú našu prvú pusu.

Na druhý deň, zatriezva, mi ten celý večer pripadal ako absurdná dráma a nebola príležitosť – a hlavne odvaha – tráviť čas s mojou Letavskou frajerkou, o ktorej som vedel len to, že sa pri nej cítim, akoby na elektrickom kresle. Príležitosť sa naskytla až vo štvrtok, kedy som so Skaličanmi pod strieškou v bufete pri pódiu navliekal korálky na šnúrky. Môj výtvor by sa dal pomenovať Generátor náhodných farieb a tvarov a netušil som, čo by som s tým náhrdelníkom mal spraviť. Vynašiel som sa. Všimol som si Terezku ako postáva pod pódiom, tak som k nej prišiel a venoval jej ho s vysvetlením, že to je špeciálne pre ňu, aby na mňa nezabudla, „pretože ja nezabudnem“. 

Oslo

(Trigger warning: diabetes ahead) Svoje narodeniny na Letavách oslavujem už desať rokov a v 2011 to pripadlo na poslednú noc pred odchodom z tábora. Prehánky a vietor neustále narúšali zábavu pod pódiom, a tak som sa čosi pred polnocou ocitol pod zvukárskym altánkom vedľa Terezky, obaja premočení, ovínení, a hmatateľne smutní z toho,
že sa končia Letavy. Bolo mi trápne za to, že som sa svojej „frajerke“ tak málo venoval, tak som ju, keď na chvíľu prestalo pršať, vyzval do tanca. Avšak práve v momente, keď sme vyšli spod altánku, z reproduktorov začal hrať Time of my Life a čas sa zastavil. 

Ono to vyznie ako klišé z červenej knižnice, ale fakt sa to tak stalo. Ako sme tam stáli v tanečnom objatí a dívajúc sa jeden druhému do očí nehlasne pohybovali perami do textu “Now I've had the time of my life / No I never felt like this before“, v tom momente som každou bunkou svojho tela cítil takú tú smutnokrásnu istotu, že som sa zamiloval. Spýtal som sa Terezky, či si pamätá na to, ako sme si takmer pred týždňom dali náš prvý bozk, a či sa jej to páčilo. Prikývla, a tak som ju pobozkal znovu, len taký nežný dotyk pier, pomalý a detsky nevinný. Obaja sme sa usmievali a nevedeli sme zo seba spustiť oči. 

Po chvíli sme si s roztrasenými kolenami šli sadnúť na hromadu zložených lavičiek pri vzdialenejšom okraji zvukárskeho stanu a dlhú chvíľu sa na seba len dívali a usmievali. Znova začalo kropiť, ale nám to vôbec nevadilo. Iba sme tak sedeli a vôbec nechápali tomu, čo sme v ten moment prežívali. Z reproduktorov sa spustilo Milovani v daždi od Richarda Müllera a z tej absurdnej irónie nám obom prišlo do smiechu. Nasledujúcich pár minút sme sa v úplnej tichosti len tak ľahučko vo vzduchu dotýkali prstami do rytmu piesne. Bol to ten najromantickejší zážitok, aký som kedy mal. 

Letavy skončili, a mne bolo striedavo do smiechu a do plaču nad tragickosťou situácie, pred ktorou som sa ocitol. Presviedčal som sa, že najlepšie by bolo zakonzervovať ten pocit do spomienok a nechať to tak. Ako nádhernú fantáziu, letný románik, ktorý nikdy nedostane príležitosť zostarnúť a zhorknúť na jazyku. Navyše som si bol dobre vedomý o armáde kostlivcov, ktorých som v sebe nosil, a o tých Terezkiných som začínal tušiť. 

Oslo

Ten rozpačitý pocit po Letavách neopadol. Môj prvotný pokus nerozvíjať to bláznovstvo sa ale rozsypal po pár dňoch, počas ktorých mi Terezka poslala nádhernú báseň a viacero správ. Jej vytrvalosť ma zahanbila, a tak som jej odpovedal a začali sme si písať. A volať. Desať a viac hodín denne. 

Spomínal som, že som mal týždeň do štátnic? Čo myslíte, koľko času som im dokázal venovať, keď jediné, na čom mi záležalo, bolo vidieť Terezku a tlačiť jej do hlavy hocičo, čo ma napadlo, len aby som ju zaujal alebo rozosmial? Čím viac som ju spoznával, tým viac som si uvedomoval, že ju milujem, a ona mňa. Vrátil som sa na sever a ona do Prahy, ale komunikovali sme stále, hodiny denne. Na konci októbra(října) za mnou prišla prvý raz do Osla a odvtedy sa nám darilo navštevovať sa približne každé tri-štyri týždne. Dva roky sme takto ťahali na diaľku a bolo to nádherné. Vždy sme sa na seba veľmi tešili a zároveň sme sa naučili jeden druhému dôverovať a znášať odlúčenie. V lete 2013, po úspešnom ukončení štúdia, sa Terezka presťahovala za mnou do Osla. Pol roka sme bývali v mojej maličkej izbe na internáte "načierno", než sme sa spolu presťahovali do partnerského apartmánu. Kúpili sme si prvý spoločný nábytok, Terezka rozvíjala svoju vášeň pre pečenie a ja som pracoval pre Amnesty. 

Zo začiatku, pred takmer piatimi rokmi, keď nebolo jasné, čo s nami bude, sme si zvykli hovoriť, že budeme spolu, "pokým nás to oboch bude baviť". Sobášom chceme jeden druhému, rodine a priateľom, a hlavne sami sebe povedať, že nás to stále ešte baví, a neočakávame, že by sa to malo niekedy zmeniť. Ľúbime sa preto, že keď sme spolu, múžeme byť sami sebou, detsky hraví, bezstarostní, a vieme, že sa budeme po svojich životných cestách podporovať napriek všetkým nástrahám a užívať si pritom každý okamih, ako by bol prvý a posledný. Hoci máme na prvý pohľad dosť odlišné filozofické princípy - Terezku láka východná filozofia a ja som viac zástanca skeptického racionalizmu - na podstatných veciach sa vieme zhodnúť a hlavne nás baví sa spolu rozprávať. Jeden druhého pozitívne ovplyvňujeme a formujeme sa navzájom. 

láska

Záver

O tak osobných témach ako je láska je takmer nemožné napísať úprimný komentár. Niežeby som sa za svoje pocity k Terezke hanbil, ale je ich toľko a sú také pestré, že akýkoľvek pokus o ich zachytenie do slov by bol nutne nesprávny, pretože sú v neustálom pohybe a občas aj v protiklade. Jednu chvíľu sa mi môže drásať srdce z hrude ako štrnástke na Bieberovom koncerte a vzápätí ma niečo rozladí a je zo mňa zahorknutý dôchodca. Za takmer päť rokov vzťahu s Terezkou som si v jednotlivých momentoch prežil asi všetky pocity, aké sa dajú voči niekomu cítiť, a vážim si každý jeden z nich. Umožňujú mi ju aj seba vnímať presne takých, akí sme, a v tom vidím základ nášho spojenia, ktoré máme od prvého momentu, čo sme sa stretli. 

Žiaden vzťah nie je bez konfliktu, ale to neznamená, že nemôže byť „ideálny“. Práve naopak, verím, že zdravá dávka napätia dokáže udržovať vzťah svieži a harmonický. Len sa netreba báť otvoriť sa naplno, zložiť zábrany a odovzdať sa druhému človeku. Láska je opakom strachu a pokiaľ sa partneri odvážia byť jeden voči druhému úprimní a zraniteľní, stane sa láska zdrojom radosti, spokojnosti a dôvery. 

Terezku milujem presne takým spôsobom. Nie je to o romantických gestách alebo vášnivej žiarlivosti, našu lásku vnímam ako tú najprirodzenejšiu vec na svete. Nemusím nad ňou premýšľať, takisto ako nemusím premýšľať nad dýchaním – deje sa to skrátka preto, že sú na to vhodné podmienky. Snažím sa nevenovať energiu pochybnostiam, výčitkám alebo nespokojnosti. Namiesto toho sa radšej sústredím na to, aby som jej bol dobrým partnerom a hlavne, aby sme boli každý deň "v pohode". 

Takže som rozhodnutý s ňou prežiť celý život. V zdraví aj chorobe, bohatstve aj chudobe, až dokým nás to bude baviť. 

A baví ma to stále.

Komentáře

To je překrásný, tak jak čtu o Terezce a nyní i o Tobě, Radane, jste kouzelný pár. Moc vám přeji, aby vám vaše láska vydržela a žili jste šťastně.
Děkuji za krásná slovíčka, která mi rozsvítila den a naplnila mou duši pocitem, že tu jsou pořád lidé, kteří si umí ze života udělat pohádku

Ahoj :),

Radan mi dal důvěru, abych na tento komentář odpověděla já. moc ti za něj děkujeme, oba! :). Každý den si posledních pět let dáváme znovu a znovu najevo, že "nás to baví", že láska mezi náma je ... prostě láska. Nepotřebuje příslovce ani přídavné jméno :) ...

Měj se krásně a ještě jednou díky, Terez.

Napsal(a) Radka Made in les (neověřeno), Pá, 10. 06. 2016, 20:42*

Já tak nerada čítám ve slovenštině a stejně jsem to přelouskala rychostí blesku. Moc Vám přeju ať Vám Vaše láska vydrží navždy a gratuluju oběma k dnešnímu velkému Dni :)

Ahoj Radko,

děkujem moc, oba! Radan za to, že tě to bavilo i ve slovenštině (docela tě chápu, mně se na některé slovenské texty taky hůř nalaďuje, přestože slovensky umím dobře :)) a já za milý komentář a přání! :) Užívej si krásné dlouhé dny a měj se hezky! Terez

Napsal(a) Anina (aninavk… (neověřeno), Po, 13. 06. 2016, 21:02*

Milá Terezko, předem Vám oběma chci pogratulovat a popřát hodně štěstí! :-) Tvůj blog jsem objevila díky TerezceInOslo, protože na Instagramu postovala fotku z Vaší svatby. A jelikož mě čeká svatba příští rok v květnu a jakákoliv inspirace mě zajímá, hned mě to zaujalo. O to víc jsem dneska v práci hltala Tvé články o přípravách. Nebyla jsem schopná dělat nic jiného. (Doufám, že tyhle poslední dvě věty se nikdy nedostanou k mému šéfovi :-)) Každopádně se budu moc těšit na všechny informace ohledně Tvých příprav a průběhu svatby, protože už z fotek a článků, které jsem viděla a četla vím, že přesně takovou svatbu si přeji já sama. Budu se moc těšit a teď si jdu přečíst i ostatní články na Tvém blogu, ať z toho docela nezešílím. :-)

Milá Anino,

moc moc moc ti děkuju za nádherný komentář :). (a Terezce, že jsi mě a můj blog díky ní objevila! :)). Taky doufám, že se některé z vět nedostanou k tvému šéfovi, každopádně věz, že je to pro mě obrovská pocta, že si sem za mnou zavítala a bavilo tě to číst tak, že ses nemohla odtrhnout! Wow! :) Snad jsi v článcích našla to, co jsi chtěla a potřebovala pro sebe! Posvatebních článků ještě bude určitě několik, mám ohromnou chuť o tom psát a například se nemůžu dočkat, až se pustím do toho, kde napíšu o všech lidech, kteří nám pomáhali, protože bez nich by to prostě nešlo! :) A chtěla bych sepsat i nějaké tipy a poznatky, které jsem poslední rok vstřebávala. Kdyby tě ale zajímalo cokoliv, co tu není nebo ses prostě jen chtěla zeptat, tak neváhej a ptej se! A měj se krásně! :) 

Děkuju, Terez.

Napsal(a) Eliška (neověřeno), Pá, 17. 06. 2016, 09:56*

Tak to je pecka! Tleskám, smekám, a fandím vám oběma, rovněž plně chápu a prociťuji každou větu tohoto článku. Ó bože, jak je to vzácné, když se jeden s druhým potká a neleznou v sobě (oba!) takové zalíbení! Je to tak uchvacující, když se člověk vedle druhého cítí jako na  tom zmiňovaném "elektrickém křesle" a vnímá prapodivnou směsici pocitů lásky, strachu, podbarvenou bláznovstvím. Čím víc pak tomu člověk propadá, čím víc má rád - tím více se také vynořují četné strachy. A je tu touha to tom to všechno pečlivě uschovat a nerozvíjet, aby to náhodou neodkvetlo....a nebylo poskvrněno vlastními stíny a slabostí člověka... A vy jste sebrali odvahu (jak já vím jak je to těžké!), a začali tvořit z něčeho tak trochu ulítlého něco velmi krásného, sic ne už pouhou fantazii přikrášlenou iluzemi, ale opravdovou PRAVDU, která není tak prchavá jako iluze, ale hluboká a věčná... Děkuji vám oběma za upřímnost a otevřenost, se kterou sdílíte se světem část svého života - myslím, že jste pro mnohé velkou inspirací... Ne, ničím konkrétním, jen tím, že jste... 

Přidat komentář

Odesláním tohoto formuláře souhlasíte s podmínkami služby Mollom.